je holandský spisovateľ, pedagóg a moderátor. Vyrástol v Bagdade a Jakarte a žije v Amsterdame, kde založil literárnu nadáciu Perdu. Bol riaditeľom De Balie, centra pre kultúru a politiku, a roku 2014 založil centrum Tolhuistuin. Je autorom niekoľkých divadelných hier, šiestich beletristických a faktografických kníh a množstva článkov o výtvarnom umení, sociálnych hnutiach, migrácii, hudbe, filme a vojne. Vlani uviedol v amsterdamskom divadle Frascati spolu s Enkidu Khaledom dokumentárnu drámu Bagdad. Ide o rozhovor dvoch svetov, ktoré sa nechcú spolu rozprávať, ale nič iné im neostáva: mladého Iračana Enkidu a o generáciu staršieho Holanďana Chrisa. Obidvaja sa narodili v sladkom meste Bagdad, nie veľmi ďaleko od miesta, kde bol podľa Biblie raj na zemi. Raj, z ktorého sa stalo peklo. Chris Keulemans sa venuje obzvlášť problematike umenia v krízových časoch a precestoval miesta ako Bejrút, Jakarta, Alžír, Priština, Sarajevo, Tirana, New York, New Orleans, Kyjev či Ramalláh. Pred tromi rokmi navštívil Rojavu, prevažne kurdskú autonómnu oblasť v severnej Sýrii, kde zaviedli v rokoch 2016 – 2018 radikálnu formu demokracie a ktorá sa októbri tohto roka stala terčom tureckej ofenzívy: „Sála je natrieskaná. Vyše dvesto aktivistov, študentov, umelcov a predstaviteľov občianskych hnutí, politických strán či neuznávaných národov z Filipín, Kurdistanu, Katalánska, Grécka, Západnej Papuy, Azawadu, Palestíny a ďalších miest. Zdá sa, že väčšina z nich chápe, že z kapitalistickej demokracie západného typu sa stáva nebezpečná fraška. Mnohí sú presvedčení, že demokraciu si treba získať naspäť a že to práve teraz stojí za to. Niektorí ju už začali definovať nanovo, zdola, vo svojej vlastnej hektickej časti sveta. Nad našimi hlavami sú popri sebe vystavené symboly a zástavy hnutí a strán, ktoré tvoria rojavskú revolúciu. Červené, žlté a zelené hviezdy, slnko a klasy žita. Práve vo chvíli, keď sa začína diskusia o prednostiach a dilemách kurdského modelu demokratického konfederalizmu, sa turecký prezident Erdoğan prestal pretvarovať, že jeho národný štát má vôbec dačo spoločné s demokraciou. Na pódium vychádzajú prví rečníci, zatiaľ čo v pivnici v Dijarbakir je uväznených 21 ranených a umierajúcich. Turecká armáda strieľa na sanitky, ktoré sa k nim pokúšajú dostať. Bakur, ktorý väčšina ľudí pozná ako juhovýchodné Turecko, je v stave obliehania. V Sýrii, na druhej strane hranice, ktorú nesmú prekročiť, toto všetko s hrôzou sledujú rojavskí Kurdi. Znovu budujú Kobane a odrážajú útoky Islamského štátu. Suad Kobane, európsky predstaviteľ PYD, jednej z najväčších strán, spolutvoriacich rojavskú revolúciu, tomu hovorí model demokratickej modernity. Je postavený na rôznorodosti, nie na zjednotení. Nie na kapitalizme, ale na ekonomike, ktorá vníma potreby ľudí a prírody. Kobane ponúka takúto odpoveď na ústrednú otázku summitu: Tam, kde je silný štát, je demokracia slabá – a naopak. Štát nedokáže prežiť bez ľudí a spoločnosti. No ľudia a spoločnosť dokážu prežiť bez štátu.“
Foto: Jitsche Shols