je holandský spisovateľ, pedagóg a moderátor. Vyrástol v Bagdade a Jakarte a žije v Amsterdame, kde založil literárnu nadáciu Perdu. Bol riaditeľom De Balie, centra pre kultúru a politiku, a roku 2014 založil centrum Tolhuistuin. Je autorom niekoľkých divadelných hier, viacerých beletristických a faktografických kníh a množstva článkov o výtvarnom umení, sociálnych hnutiach, migrácii, hudbe, filme a vojne. Pred šiestimi rokmi uviedol v amsterdamskom divadle Frascati spolu s Enkidu Khaledom dokumentárnu drámu Bagdad, s ktorou sa predstavil aj na Stredoeurópskom fóre v Bratislave. Ide o rozhovor dvoch svetov, ktoré sa nechcú spolu rozprávať, ale nič iné im neostáva: mladého Iračana Enkidu a o generáciu staršieho Holanďana Chrisa. Obidvaja sa narodili v sladkom meste Bagdad, nie veľmi ďaleko od miesta, kde bol podľa Biblie raj na zemi. Raj, z ktorého sa stalo peklo. Venuje sa predovšetkým problematike umenia v krízových časoch a precestoval miesta ako Bejrút, Jakarta, Alžír, Priština, Sarajevo, Tirana, New York, New Orleans, Ramalláh či Kyjiv. Jeden z jeho nových textov sa venuje terajšiemu Holandsku. „Extrémne pravicová strana Geerta Wildersa síce mohla tento týždeň v holandských parlamentných voľbách stratiť podporu, no v skutočnosti sa nestalo, že by na rozdiel od toho, o čom sa hovorí vo všetkých diskusiách v medzinárodných médiách, táto skromná európska krajina náhle objavila vakcínu, ako poraziť extrémnu pravicu. V skutočnosti tieto voľby iba potvrdzujú, že politika v Holandsku zostáva uzavretá, nepriateľská voči cudzincom a politicky nekompetentná. Extrémna pravica stále disponuje 46 kreslami v parlamente zo 150, teda iba o dve menej než v predchádzajúcich voľbách. V porovnaní s nimi holandskí centristickí Liberálni demokrati 66, ktorých líder a potenciálny nový premiér Rob Jetten, vyzerajú ako maják rozumu. Jediný problém je, že za posledné desaťročia zástupcovia D66, ktorí pôsobili vo vládach, národných aj lokálnych, takmer nevytvorili žiadnu skutočne výraznú politiku. Sú ako ten chalan, ktorý sa vždy objaví na párty: milý, príjemný, ale nikto nevie, kto ho pozval, a keď sa ho spýtaš, či dáva prednosť pivu, vínu alebo džúsu, len sa usmeje a povie: ,jasné!’ Pred týmito voľbami bola D66 považovaná za mierne ľavicovú stranu, počas kampane však jej líder mierne zmenil kurz – zabudol na svoje zelené ciele, zmenil názor na utečencov (ktorí by podľa neho teraz mali žiadať azyl len na európskych hraniciach, a nie na našej pôde) a na jeho triumfálny volebný večer mu mávalo množstvo holandských vlajok. Skrátka, nemožno presne predpovedať, ktorým smerom chce krajinu viesť. Svoj taký viditeľný optimizmus však bude potrebovať, keď začne budovať vládnu koalíciu. Ale jedno je isté: už žiadna debata sa nebude končiť otázkou azylantov, ako to bolo za vlády Wildersa. To môže vytvoriť viac priestoru na diskusiu o naliehavejších témach, ako je nové cenovo dostupné bývanie, klimatické ciele, ktoré sa vytrácajú z dohľadu, zdravotná starostlivosť, ktorá sa rýchlo stáva pridrahou a nedostupnou, rastúci počet ľudí žijúcich v chudobe a fakt, Holandsko je vlastne súčasťou Európy a sveta.“
Foto: Jitsche Shols