je poľsko-americká spisovateľka a univerzitná profesorka, bývalá redaktorka denníka The New York Times. Žije v Londýne. Narodila sa v Krakove v rodine, ktorá prežila holokaust. Ako trinásťročná s rodinou emigrovala do Kanady a neskôr študovala v Houstone v Texase a žila v New Yorku. Učila kreatívne písanie na niekoľkých amerických univerzitách a prednáša na Massachusetts Institute of Technology. Je autorkou mnohých kníh, z ktorých najslávnejšia je Lost in Translation. Life in a New Language (Stratená v preklade. Život v novom jazyku). Okrem toho vydala: Exit into History: A Journey Through the New Eastern Europe (Odchod do dejín: Cesta po novej Východnej Európe), Shtetl: The Life and Death of a Small Town and the World of Polish Jews (Štetl: Život a smrť malého mesta a svet poľských Židov), The Secret (Tajomstvo) Illuminations (Iluminácie) and Time: Big Ideas, Small Books (Čas: Veľké myšlienky, malé knihy). Úryvok je z knihy Stratená v preklade (Lost in Translation): “V politike každodenného vnímania som v porovnaní s mojimi Americkými Priateľmi vo výraznej nevýhode. Je ich obrovské množstvo a stavajú na množstve spoločných predpokladov, ktoré takmer ani nevnímajú, práve preto, že sú to ich spoločné predpoklady. Týkajú sa tých najzákladnejších ľudských transakcií, podkožných názorov, ukrytých tesne pod vrstvou politického presvedčenia či verejnej ideológie: napríklad toho, ako veľa priestoru, fyzického či psychologického, si musíme vzájomne poskytovať, nakoľko sa musíme ovládať, čo je súkromné a čo je verejné, kedy náš záujem o iných prestáva byť prejavom pochopenia a stáva sa zasahovaním do cudzích záležitostí, čo je pekná tvár a čo je fešné telo, z čoho si smieme strieľať a čo si musíme ctiť a koľko musíme skrývať, aby sme sa odhalili. Tí, čo fungujú mimo takejto spoločnej dohody, sú vlastne mimo reality, a ak nechcem podľahnúť miernej kultúrnej schizofrénii, musím sa prinútiť vykonať obrovský vnútorný posun. Musím samu seba preložiť. No ak sa súčasne chcem vyhnúť asimilácii – čiže tomu, aby ma môj nový svet celkom pohltil – ten preklad musí byť opatrný a posun psychiky nenásilný. Keby som iba prekladala cudzie výrazy bez toho, aby som obsiahla ich význam, výsledkom by bolo prekrúcanie. Skutočný preklad je proces porozumenia a pochopenia, a ten postupuje drobnými krôčikmi, veta po vete, súvetie po súvetí. Záleží ešte počas týchto triangulácií na tom, že moja verzia reality vznikla vo Východnej Európe? Je všeobecne známe, že tamojší Systém sa špecializuje na klamanie, a tým vo svojich občanoch vyvoláva obrovskú túžbu po tom, čomu sa tam stále dojemne hovorí pravda. Pravda je, prirodzene, oveľa ľahšie spoznateľná vtedy, keď je proste opakom lži. Východoeurópske myslenie sa do značnej miery pohybuje na osi bipolárnych myšlienok, ešte nedotknuté tou typickou neistotou a premenlivosťou sveta bez vyhraneného ťažiska. Je možné, že výzvu postmodernej neistoty celkom nezvládnem. Keď v duchu zápasím so svojim Americkým Priateľom, neprenasleduje ma ani tak túžba po istote ako takmer hmatateľná predstava toho, čo je normálne. Vo svojom mentálnom ideograme sa mi to, čo je normálne, spája s tvárou. Napríklad s tvárou pani Ruty či tvárou Piotra Ostropova.  Nie je to nevinná ani zvlášť veselá tvár;  skôr sa z nej dá vyčítať bystrosť vnímania a nenásilná vážnosť. „C’est normale,“ hovorí výraz tejto tváre. „N’exagères pas.“ Je to tvár, ktorá už toho veľa videla a nedá sa len tak ľahko vyviesť z miery.  Kultúrna pamäť jej vytyčuje jasné hranice ľudských ideálov a ohraničenia ľudských vášní. Pred jej upretým pohľadom ľudské starosti nie sú ničím iným ako obyčajnými slabôstkami. Nemá sklon oddávať sa morálnemu rozhorčeniu či analytickým mukám. Nesie v sebe uskladnené vedomosti, prenášané z generácie na generáciu a krivolaké labyrinty ľudského srdca a vie, v ktorej časti duši sídli priemer a kde začína výstrednosť. To, čo je normálne, nevychádza z dákej konvenčnej normy, ale práve z tohto pochopenia proporcií. Výraz tejto tváre prezrádza skepsu, ktorá je len o vlások vzdialená od cynizmu, no súčasne má blízko aj k akceptovaniu skutočnosti takej, aká je, a nie aká by mala byť či mohla byť v ideálnejšom, neľudskom svete. Nazdávam sa, že keby som mohla vstúpiť do subjektívnosti tejto tváre, vedela by som obsiahnuť seba i svojho Amerického Priateľa v nej. Rozdiely medzi nami by som potom mohla vnímať v dákom širšom, priestrannejšom kontexte a rozpory medzi nami by som vedela vyriešiť v rámci múdrejšej syntézy. Bolo by mi jasné, že jeden i druhý – ako mi hovorí ozvena z detských čias – sme len ľudia. Táto tvár mi v mojich zúrivých mono-dialógoch a trianguláciách svieti ako  maják. Hľadám jazyk, ktorý by vyjadril to, čo táto tvár vie, jazyk pokojný a jednoduchý, ktorý by zahŕňal vravu odborných žargónov a čiastkových perspektív, jazyk, dostatočne starý na to, aby sa vedel zaryť pod povrchné rozdiely medzi znakmi do hlbších vrstiev významov.“