je teológ a spisovateľ. Žije v Bratislave. Študoval protestantskú teológiu v Štrasburgu a na École pratique des hautes études v Paríži. Spolu s Marošom Hečkom napísal bestseller Kandidát, ktorý sa stal predlohou k rovnomennému filmu. Pred siedmimi rokmi vydal zbierku kritických textov Besnota, potom mu vyšli mu romány Analfabet (bol zaň nominovaný na Cenu Anasoft Litera) a Otec bol v strane, eseje Obesíme ťa a kniha Apokalypsy. Nejako takto? Vo verejnoorávnej televízii mal vyše desať rokov reláciu HVRN a Európska kaviareň, ktoré nové vedenie televízie zrušilo. Pretransformoval ich na nezávislé projekty živých debát, financované crowdfundingom. „Slovenská republika, ako vidíme zo štatistík odchodu mladých ľudí, už nie je ani pre mladých. Máme celé triedy exulantov, ktoré prestali veriť miestnej zmesi poverčivosti a bezočivosti. Slovensko už nie je ani pre starých. Zložité diagnózy a nepreplácané lieky urobili zo slovenskej staroby predsieň smrti, kde sa čaká na schválenie liečby poisťovňami, ktorých riaditelia majú vozový park v cene jednej génovej terapie, ktorá by zachránila život malým pacientom zo zbierkových portálov. Slovensko už nie je ani pre firmy, ktoré nepracujú so štátom a odmietajú sa podieľať na systéme provízií a odmien politikom a ich bielym golierom. A nie je ani pre toho, kto nenapĺňa ľudácku predstavu o spoločnosti, kde sa obetujú ľudské životy a šťastie úchylnej teológii ako munícia na prebojovanie sa do božieho kráľovstva. Zmes politického sadizmu, nevšímavosti a bezohľadnosti preformátovala Slovensko na sociálny a ekonomický Oktagon, kde tety so zelenými a fialovými vlasmi a francúzskymi barlami, čakajúce na lieky, fandia pánovi premiérovi, ktorého opakovane vyniesli na vlastných skoliotických chrbtoch ako šerpovia na Olymp a zvyšok sa dnes už voľným okom prizerá  viditeľnému morálnemu a ekonomickému rozkladu. Vieme však, pre koho Slovensko je. Je pre firmy, ktoré sa správajú k lesom ako hipsterský barbier k prerastenej brade, patria tým, ktorí sprostredkúvajú dotácie bielym golierom s aktovkami so zmluvami o províziách, vybavovačom a lobistom, politickým gangstrom, čo vedia zobchodovať spovedné a obchodné tajomstvá za iné tajomstvá a tie za sadistické zákony a tie za odpustky. Vo feudálnom systéme, ktorý ostal podstatou slovenskej politickej prevádzky, vystavanej na lojalitách, závislostiach, vydieraní a krutosti, nie je nijaký priestor pre tých, ktorí sú spolu s nami všetkými ,deťmi republiky’. Primitívne Ficovo hulákanie, nadávanie, pochybná teória suverenity pripomínajúca suverénnych ožranov vyrážajúcich o tretej ráno autom z dedinskej diskotéky, vtipy o kostole a bývalých komunistoch, akoby odpočuté na posede pri medveďom steaku, to všetko vytvára obraz Slovenska, kde sa čoraz ťažšie darí vysvetliť, že sme mali Milana Rastislava Štefánika, aj Jána Goliana, aj Rudolfa Viesta, stovky a tisíce talentovaných ľudí vo vede, športe a umení, a že napriek pokusu o ľudácky ústavný prevrat zostávame európskou, vzdelanou a inšpirujúcou krajinou. Pre koho je teda Slovensko? Pre desať ponitrianskych rodín z PPA kartelov, pre obchodníkov so zbraňami? Pre Michala Strnada a Daniela Křetínského? Pre Ficovu českú oligarchiu alebo tú slovenskú, s médiami a spolužiakmi zo Sovietskeho zväzu? Pre ľudí, ktorých jediná väzba k Slovensku spočíva v spomienke na zanedbané detstvo bez detskej izby a hanbia sa za to tak, že ho kompenzujú penthousmi v púšti? Pre koho je Ficovo Slovensko, Slovensko „Ficových detí“, ktoré dospeli za jeho vlád? Ako sme sa zlepšili a stali premiantami, ako sme dobudovali štát od čias, keď nám to celé napísal Ferdinand Peroutka, ako sme naložili s našou prírodou, ktorú časť Ficových sluhov až fóbicky nenávidí rovnako ako malé deti pavúky? Pre koho to vlastne robíte, keď to tu vyzerá čoraz viac ako na predmestí Medellínu?“
Foto: Branislav Waclav