je spisovateľ. Vyštudoval estetiku. Píše poviedky, romány a blogy. Jeho knihy vyšli v ôsmich jazykoch. Z nemčiny prekladá prózu a divadelné hry. Žije v Bratislave. Je vedúcim oddelenia kultúry Mestskej časti Bratislava-Staré Mesto. Autor románov Posledný hit, Plyš, Eskorta, Dunaj v Amerike a Trol. Vyšli mu aj zbierky poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači, Pastiersky list, Naum a Čierny lev, utópia Tahiti. Kniha Spamäti je autorovou autobiografiou. Je tiež autorom kníh pre deti: Bratislava – čarovná metropola, Dunaj – Magická rieka, Maliar a chlapec – prázdniny u Fullu (všetky tri ilustrovala Simona Čechová), komixu o nežnej revolúcii Čierna oslava (spolu s Klárou Štefanovičovou). Vlani mu vyšiel Súdruh disident o Milanovi Šimečkovi. Film Wilsonov od režiséra Tomáša Mašína bol prvý, ktorý vznikol na motívy jeho textu (vďaka filmu vyšla v novom vydaní a samostatne poviedka Wilsonov). „Moju mladosť poznačil mečiarizmus. Po eufórii z Nežnej revolúcie prišiel šok – nehorázna korupcia, privatizačné rozkrádanie, rozmach oligarchov a ich klanov, vynútené rozdelenie republiky, útoky na novinárov a politické vraždy. Kultúru ovládli hejslováci, radikáli a diletanti, zväčša arogantní pohrobkovia oboch totalít. Až po porážke Mečiara roku 1998 som začal byť na svoju novú vlasť hrdý. Zastavili sme zločinecký režim, ktorý zo Slovenska chcel vytvoriť Bielorusko, väzenie pre vlastných občanov. Vzopreli sme sa v uliciach aj vo voľbách. S meškaním, ale predsa sme vstúpili do EÚ a NATO, prijali sme euro a zaradili sme sa medzi nádejné členské štáty. Istý čas to vyzeralo, že Slovensko sa chopilo šance rásť a rozvíjať sa. Lenže prišiel Robert Fico. Na želanie pochybných podnikateľov okolo skorumpovaného Fedora Flašíka vytvoril novú politickú stranu. Nie zdola, ale na objednávku ako marketingový produkt. V roku 2006 sa stal prvý raz premiérom. Neuveriteľných dvadsať rokov zásadne ovplyvňuje vývoj na Slovensku. A nesie hlavnú zodpovednosť za všeobecný úpadok. Hoci veľmi chcel, našťastie sa mu nepodarilo etablovať mocenský režim tak ako Orbánovi po podlej zmene volebného zákona a ústavy. No Fico počas dvoch desaťročí vytvoril systém – smerizmus. Vo svojom prehnitom základe podobný mečiarizmu, ale ešte nebezpečnejší, pretože mu nahráva internet a sociálne siete. Bez nich by bol dávno ničím. Čo sme sa od smerákov napočúvali rečí o hrádzi proti extrémizmu! V praxi sa to prejavovalo tak, že najprv bežne s fašistami rokovali, roky s nimi spoločne hlasovali, potom s nimi už aj oslavovali SNP a nakoniec s nimi vytvorili koalíciu. Dnes smeráci s novými fašistami nonstop blúznia o hrádzi proti progresivizmu. Lenže prečo brzdiť pokrok, ktorý znamená napredovanie, rozvoj, zlepšovanie? Smerizmus naozaj spôsobil zúfalú stagnáciu krajiny. Negatívne poznačil celú epochu. Smerizmus nemá nijakú ideológiu, iba neukojiteľnú chuť vládnuť, kradnúť, rozkazovať, urážať a útočiť. Smerizmus znamená chamtivosť, prospechárstvo a nenásytnosť namiesto poctivej verejnej služby.“
Text vyšiel v Denníku N.
Foto: Martina Lukić