Je jedným z ôsmich statočných Rusov, ktorí prežili príkoria a skončili v emigrácii za to, že sa v auguste 1968 odvážili na Červenom námestí protestovať proti okupácii Československa. Spoločne s Natáliou Gorbanevskou sa nedávno prvýkrát ocitli na Slovensku ako hostia Stredoeurópskeho fóra. Viktor Fajnberg.

V akej rodine ste vyrastali?
Najranejšie spomienky mojich rodičov patria pogromom. Napriek tomu som mal šťastné detstvo. Za Stalina mnohí odborníci emigrovali, priestor dostali nové „kádre“, medzi nimi aj môj otec, vedúci inžinier malého závodu na opravu traktorov. Stalin po celom Sojuze vybudoval 101 tak -zvaných Domov odborníkov, v jednom sme bývali aj my. Mali sme komfort so štyrmi izbami, jedálňou, kúpeľňou, spálňou a chyžnou, Ukrajinkou tetou Káťou. Čoskoro prišlo vytriezvenie: vojna a sťahovanie z Charkova, kde Nemci vyvraždili takmer všetkých Židov, do Buzuluku. Mal som desať rokov, napádali ma chlapci s antisemitskými pokrikmi. Pre bitky so spolužiakmi ma postupne vyhodili zo všetkých škôl. Pretĺkal som sa životom, až som si našiel na inzerát prácu sprievodcu v leningradskom Múzeu cára Pavla. Absolvoval som večernú univerzitu filológie a dejín umenia. A zoznámil som sa s disidentmi.

Čo ste robili 21. augusta 1968?
V múzeu bola skupina turistov z Československa. Vtedy som prvýkrát povedal, že vMoskve prebehne veľká demonštrácia. Na druhý deň mi mama pripravila pečené zemiaky a rozlúčili sme sa. Nadlho, čo pochopila, až keď sa za mnou zavreli dvere. Po viac ako piatich rokoch, keď som sa vrátil z väzenia, mi povedala, že keď našla v izbe môj odkaz, že idem do Moskvy demonštrovať, vypadla jej z rúk panvica a omdlela.

V Moskve to prebiehalo ako?
Prišli sme s Pavlom, Vadikom a Vladimírom na miesto na Červenom námestí, kde sa oficiálne popravovalo až do cára Petra. Nataša povedala, že musíme začať. Čakal sme na zahraničných novinárov, ktorí boli dôležití, tí však neprišli. Nebol tam nikto, tak sme si sadli na zem. Vtom vidím, že Nataša drží transparent: „Za vašu a našu slobodu.“ Bolo to moje obľúbené heslo, slová poľských revolucionárov či legionárov v dobách napoleonských vojen. Odrazu na nás vybehol dav od mauzólea. Turisti, prevažne sovietski, a tiež Moskovčania, medzi nimi kágebáci. Začali nám trhať z rúk transparenty, bili nás. Jeden z nich ma kopol, nevydržal som sa nebrániť a vrátil som mu to. Vytiahol boxer a vyrazil mi štyri predné zuby. Chcel som vyskočiť a vrátiť mu to, Babickij ma však zadržal. Nesmieš, povedal. Pre mňa to bol najťažší okamih. V cele väzenia Lefortovo som sa vyrovnal s pocitom, že mi nedovolili zmlátiť človeka, ktorý mi vyrazil zuby. Až tam som si uvedomil, že sme urobili, čo sme mohli a spokojne som zaspal.

Ako ste prežili tých päť rokov na psychiatrii?
Samotka, operácia štítnej žľazy, čítanie vzácnych kníh z väzenskej knižnice. Komisia ma označila za psychopata a súd mi odporučil diagnózu „schizofrénia s paranoidným syndrómom prejavujúcim sa politickým disidentstvom“. Ocitol som sa na najťažšej psychuške. Vystavený týraniu a ponižovaniu.

Povedzte mi niečo o doktorovi Petrovovi, vašom záchrancovi zo psychiatrie.
To bol môj „dobrovoľný špión“. Kapitán Petrov tajne vynášal správy o mojej hladovke, dával ich disidentom, prostredníctvom ktorých ich získala BBC. Chudák, zomrel pred niekoľkými rokmi. Apritom, považovali sme ho najprv za lekára – kata. Podozrieval ho aj šéf väznice plukovník Blinov, no báli sa ho udať. Po prvé, nemali dôkazy, a potom, sami by mali nepríjemnosti, že „chovali na prsiach takéhoto hada“.

Prečo vám Petrov pomohol?
Dodnes tomu nerozumiem.

To je ako z Dostojevského.
A viete, aké bolo naše prvé stretnutie? SVoloďom Borisovom, s ktorým sme držali hladovku a jedlo do nás tlačili násilím cez nosnú dierku, sme sa rozhodli zo -zbierať dôkazy o všetkých „zázrakoch“ na našej psychiatrii. Na prechádzke sa bolo možné spýtať iba chorých. Dozorcovia sa báli, niektorí však prehovorili. Nakoniec sme to zozbierali. Prezradil nás jeden spolupacient. Epileptik, ktorý nenávidel sovietsku moc. Celý čas na nás donášal. Kapitán Petrov raz múdro povedal: nikdy neverte epileptikom, pretože sa vždy skláňajú pred mocou. Ten epileptik bol knihovníkom a raz objavil v knihách odkazy, ktoré sme si s Voloďom vymieňali. Odviedli nás na druhé oddelenie, ktorému velil práve kapitán Petrov. Nepoznali sme jeho priezvisko, mal však renomé najväčšieho sadistu. Videl som ho iba raz, cestou na prechádzku, keď som sa vytrhol sanitárom a bežal som k Borisovovi, aby som mu povedal, čo so mnou robia. Priviedli ma k Petrovovi. Vraví: Fajnberg, čo beháte ako zajac? Ja na to: Do toho vás nič, chcel som iba priateľovi povedať, že som sa dostal do vašich pozoruhodných rúk.

Čo vám na to povedal?
Pamätám si jeho slová celkom presne: Fajnberg, priateľstvo neexistuje, ľudia medzi sebou komunikujú iba rozmazanými okrajmi vedomia. Opýtal som sa ho: To hovoríte vy, najväčší sadista v tejto psychuške? Po rokoch, keď sme sa stretli na slobode, mi povedal: Ak bijú pacienta, vtedy nadobúdam zvieraciu podobu. Avšak viem, ako človeka „uzemniť“, no zároveň ho nezbiť. Tváril som sa, že som krutý, čo iné mi však ostávalo?

Stal sa Petrov vašim priateľom?
Keď sme sa po mojom prepustení po piatich rokoch na psychiatrii jedinýkrát tajne stretli na slobode na jednom leningradskom sídlisku, bol mrazivý november. Poprosil ma, aby som mu dal niečo na pamiatku. Ale nechcel fotografiu, tá by bola pre neho nebezpečná. Povedal mi: „Podozrievajú ma. Pozoroval som vás tri a pol roka. Vy ste železný človek a môžem vám dôverovať.“ Chytil ma za plecia a díval sa na mňa s tým, že by ma rád pozval k sebe, zoznámil s manželkou, dcérou, nejde to však. Povedal som mu: „Kapitán, priateľstvo neexistuje, ľudia komunikujú iba rozmazanými okrajmi vedomia.“

Zachránil vám však život.
Áno, bez neho by som odtiaľ nikdy nevyviazol. Inak by bolo treba kľaknúť si na kolená, priznať sa, že som duševne chorý, poďakovať sa lekárom a sľúbiť, že sa už nebudem stretávať so svojimi priateľmi v disente, že sa už nebudem na ničom zúčastňovať. Raz za pol roka zasadla komisia, ktorá kládla stále tie isté otázky, na ktoré som odpovedal vždy rovnako. A ešte bolo potrebné nevidieť všetky zverstvá, ktoré páchali na skutočne psychicky chorých.

Ako si spomínate na deň, keď ste v roku 1974 odchádzali zo Sovietskeho zväzu?
Celkom presne. Bolo to 19. júna, akoby som letel na inú planétu. Helsinská konferencia, Andropov, pragmatická politika zbližovania so Západom. Išlo o využitie dohôd v záujme režimu. Púšťali Židov do Izraela. S tým, že ak tam majú príbuzných, ide o opätovné spojenie rodín. Bolo však treba púšťať aj tých ďalších.

Mali ste v Izraeli príbuzných?
Nie. Kto ich mal? Pod touto zámienkou púšťali von ľudí, ktorých nepotrebovali; aj vedcov a inžinierov. Preto sa začalo hnutie takzvaných Otkaznikov, ktorým sovietske vedenie odmietlo žiadosť o vycestovanie. A tiež podnecovali opustiť krajinu aj Nežidov.

Vy ste mali uvedenú židovskú národnosť?
Áno a preto som už nemohol pracovať. Dokonca, keď na nás 25. augusta 1968 utekali kágebáci na Červenom námestí neďaleko Leninovho mauzólea, tak kričali: „Židia!“ Cenzuroval to aj francúzsky rozhlas, ktorý s nami robil rozhovor pri príležitosti výročia tejto demonštrácie.

Koľko bolo medzi vami ôsmimi Židov?
Paška Litvinov, ktorý mal však v papieroch, že je Rus. Podarilo sa mu to, lebo pochádzal z elitnej rodiny, jeho dedo bol Stalinov minister zahraničia. Potom Babickij. Ja som tretí. Gorbanevskaja je Ruska, Dremľuga tiež. Vadim Delone bol Rus s francúzskymi predkami. A potom, Taňa Bajevová sa na demonštrácii nezúčastnila. Prehovorili sme ju, aby tvrdila, že sa tam ocitla náhodou. Mladé dievča, načo by mala ísť sedieť? Ja som skončil vo väzenskej psychuške, chceli sa ma zbaviť. Súd najprv rozhodol, že nepredstavujem nebezpečenstvo pre spoločnosť a môžem ísť na obyčajnú psychiatriu. Tam ma operovali na štítnu žľazu. Pritom treba rozprávať, inak hrozí, že chirurg prereže hlasivky. Lekár, starý Žid, hovoril: „Viktor Isaakovič, na vojne som videl vedľa seba smrť. Veľmi si vážim vaše hnutie, nemá však efekt.“ Počas operácie ma požiadal, aby som mu povedal svoj obľúbený vtip, ktorý by nebol nebezpečný. Zabudol som už, aký vtip som mu povedal, ten jeho si však pamätám veľmi dobre: Ide človek po Nevskom prospekte a stretne priateľa. Ten sa smeje, až mu tečú slzy. Pýta sa ho: prečo sa tak smeješ? Práve som počul dobrý vtip, od prokurátora, no nemôžem ti ho povedať. Je zaň desať rokov.

Na čo ste mysleli 19. júna 1974, v deň odchodu zo Sovietskeho zväzu?
Spomenul som si na Lermontovovu báseň, ktorú napísal, keď ho poslali na Kaukaz. „Nuž, maj sa, zadubené Rusko, / kde biednym vládne pán a strach, / kde vládne modrý panák s puškou, / kde ľud je večne v okovách. / Možno ma cárov zbaví Kaukaz. / Skryjú ma hradby toho pohoria. / Tam možno dá sa vravieť nahlas, / tam možno toľko nesnoria.“ (preklad Mariána Hevešiho, pozn. red.) Neskôr som sa dozvedel, že iní disidenti mysleli na tú istú báseň.

Po koľkých rokoch ste sa opäť dostali do Ruska?
V októbri 1995, po 21 rokoch.

Aké ste mali pocity?
Úprimne, myslel som vtedy viac na Čečensko než na Rusko. Predtým som organizoval prvú demonštráciu pred ruským, kedysi sovietskym veľvyslanectvom v Paríži. Dôverne sme ho, ako malá komunita ruských emigrantov, poznali – z mnohých demonštrácií. A tam mi dnes už nebohý Oleg Ginzburg povedal, že vtedajší veľvyslanec, myslím, že sa volal Ružov, bol priateľom Andreja Sacharova. To ma prekvapilo. Vraj mi dokonca odkázal: povedzte Fajnbergovi, že rád by som sa sám zúčastnil na jeho demonštrácii, no nejde to. Ťažko som tomu mohol uveriť. No predsa nás pozvali na ambasádu, všetkých troch. Veľvyslanec nás prijal veľmi pekne, ponúkli nám kávu a povedal: Viete, viedol som demonštrácie vo Vilniuse pred tankami. Nikdy som nedržal v rukách samopal a vy, zdá sa, tiež nie. Ja na to, že nemusí ísť iba o samopal.

Čo bolo ďalej?
Dostal som pozvanie do „nového demokratického Ruska“ od Seriožku Kovaľova a organizácie Memorial. Generálny konzul v Paríži mi však kategoricky odmietol dať vízum. Napokon som ho získal a priletel som do bývalého Leningradu. Stretol som sa so synom a jeho rodinou. Potom som sa vMos kve stretol s priateľmi disidentmi. Usporiadali na moju počesť neveľkú hostinu. Príslovie hovorí, že hlupáci majú šťastie. A ja som mal všade obrovské šťastie. Aj keď som šiel do Čečenska, počas vojny. Nahral som rozhovor s neskorším prezidentom Aslanom Maschadovom, priniesol som odtiaľ dôkazy o ruskom bombardovaní. Poprosil som priateľa, predsedu tamojšieho parlamentu, aby napísal výzvu pre západnú verejnosť. Tú napísal aj rektor univerzity. Zobral som do kufra aj črepiny ruských bômb a rakiet. Nevedel som, ako to všetko odviezť do Paríža. Pomohlo mi, že ma považovali za Francúza.

Nevedeli, že ste ruský disident?
Nie, vo Francúzsku mám štatút politického utečenca. Zastupoval som francúzsku organizáciu Proti masakrom v Čečensku. Urobil som to ako Barón Prášil: sám som sa vytiahol za vlasy zmočiara. (Smiech.)

Ako ste sa teda dostali do Čečenska?
Išiel som najprv pešo zo severného Oset ska do Ingušska. Dvakrát ma zadržali, najskôr osetskí vojaci, no keď sa dozvedeli, že ma pozval Serjoža Kovaľov, pustili ma – jeho meno bolo pre nich posvätné. Potom ma zadržali Inguši, tam Kovaľovovo meno účinkovalo takisto.

Boli ste sám?
Pravdaže, pripomenul som si ďalšiu Lermontovovu báseň Celkom sám si idem v tichu noci. V Ingušsku boli všelijakí taxikári a jeden mi hovorí: vieš, že v hoteli naproti prezidentskému palácu sú ruskí novinári? Utkvelo mi, že ten palác bol veľmi malý. Na neveľkom dvore teľce šklbali trávu, naproti tehlová budova a hotel. Vnútri novinári popíjali, prijali ma veľmi pekne. Na druhý deň ma posadili medzi seba do auta a na checkpointoch vraveli: toto je náš človek. Po príchode do Grozného ma predstavili vojakovi so samopalom ako francúzskeho novinára. Ten povedal: Francúza sme tu ešte nemali, čo potrebujete? Telefón, vravím mu. A zavolal som do Moskvy disidentom a svojej žene do Paríža. (Smiech.)

Čo robili, keď zistili, komu voláte?
Nevedeli to! Hlupák Čečen mi stále stískal ruku a opakoval: Francúzov sme tu ešte nemali.
Ako dlho ste boli v Čečensku?
Niekoľko týždňov. Bola to moja jediná cesta, potom mi už nedali vízum.

Odviezli ste tie materiály do Francúzska?
Keď som sa vrátil do Moskvy, býval som u disidenta Sašu Lavuta. Neďaleko jeho domu bola kancelária novín Libération, kde som publikoval. Išiel som tam, mladí francúzski novinári vedeli trochu po rusky – učil som ich piť ruskú vodku, to nevedeli. Odmietli môj kufrík s materiálmi z Čečenska poslať do Paríža, báli sa. A vtedy som si spomenul, že keď nás ako demonštrantov proti okupácii Československa začiatkom roku 1990 pozvali Havel s Dubčekom, mali sme rôzne stretnutia, aj s predsedami českého a slovenského parlamentu. Pýtali sa nás, čo môžu pre vás urobiť. My že nič, oni však naliehali: kedykoľvek sa na nás môžete obrátiť. A viete, čo som urobil? Išiel som na české veľvyslanectvo, spolu s Paškom Litvinovom a jeho tetou. Najprv nás tam ochranka nechcela pustiť. Budova bola prešpikovaná plošticami. Druhému tajomníkovi, fajn chlapík to bol, som napísal na papier rukou, že mám kufrík z Čečenska. Cez Prahu som ho napokon dostal do Paríža, kde som ich odovzdal Lekárom bez hraníc a predsedovi parlamentu.

Čo spôsobil váš kufrík?
Nič, bolo ticho, báli sa.

Ako sa podľa vás Európa zachovala pri čečenskom konflikte? Nie je strach z Ruska silnejší než ochrana ľudských práv?
Západ zradil Čečensko, tak ako kedysi zradil Československo. Chirac povedal, že to najlepšie, čo môže východná Európa urobiť, je včas si zapchať ústa. No čo možno očakávať od človeka, ktorý utekal za Arafatom do nemocnice? Keď som prišiel do Francúzska, dali mi povolenie na päť rokov. Potom opäť, každých päť rokov nové. Francúzske spravodajské služby ma vyzývali na spoluprácu. Odmietol som, opakovane. Vravel som im: Váš prezident Valéry Giscard d’Estaing je priateľom Brežneva. Po rokoch ma opäť predvolali, v súvislosti s Čečenskom. A vo Francúzsku na mňa aj spáchali atentát. Dňa 26. novem -bra 2007, keď sme s priateľom, čečenským politikom Achjadom Idigovom, vychádzali z jednej parížskej kaviarne, kde sme poskytli rozhovor japonským novinárom. Istý Sergej Potylicyn, asi ruský agent, na mňa zaútočil kladivom. No prežil som. Boli tam aj svedkovia, no nikoho nevypočúvali. Francúzske médiá mlčali. Správy o atentáte na mňa vyšli len v Amerike a v Izraeli.

Čo si myslíte o Putinovi?
Priateľ disident Bukovskij pred pár mesiacmi povedal, že sme dospeli do stavu, keď nás riadi gestapo. Putin sa dostal k moci v období prvotného kapitalizmu, za vlády oligarchov. On ich však rozohnal, priviedol svoju kágebácku bandu z Leningradu a tí sa stali novými oligarchami.

Pred pár dňami bol súd s Michailom Chodorkovským. Všetky obvinenia opäť odmietol a vyhlásil, že je nevinný. Čo si o ňom myslíte?
Bez ohľadu na to, či je vinný, alebo nie, nezavreli ho kvôli tomu. Je to veľmi múdry, schopný mladý človek. A veľmi odvážny. Ako bývalý väzeň to viem posúdiť – na základe jeho správania. Zavreli ho pre jeho popularitu, ktorú si získal práve vďaka týmto vlastnostiam. Myslím si, že mal šťastie, že v pracovnom tábore prežil. Keby to bolo dnes, zabili by ho. Dnes nedávajú do väzenia, dnes priamo zabíjajú.

Kto je podľa vás zodpovedný za vraždu Anny Politkovskej?
Samozrejme Putin. Som si tým celkom istý. Je to Andropovov žiak, veľmi schopný kágebák. Používa trestanecký lágrový jazyk, ktorý sa, napodiv, niektorým ľuďom na Západe páči. Dokonca povedal, že „čečenizuje“ vojnu v Čečensku – a tak aj urobil. Po genocíde mnohí Čečenci prešli na jeho stranu, len aby si zachránili kožu. Ešte keď som bol v Čečensku v roku 1995, prichádzali tam z Ruska mnohé nákladné autá plné fundamentalistickej moslimskej literatúry, s cieľom pestovať fundamentalizmus. Basajev bol dokonca agentom Ruskej vojenskej rozviedky (GRU), o čom písala Alla Dudajevová, vdova po bývalom prezidentovi Džocharovi Dudajevovi, ktorého zabili ruské, laserom navádzané strely po lokalizovaní satelitného telefónu. Allu dobre poznám. Spriatelili sme sa, keď bola v Paríži. Maliarka, urobila mi portrét. Je hrozný, odložil som ho. (Smiech)

Súčasný prokremeľský čečenský prezident Ramzan Kadyrov pre Newsweek uviedol, že nechce nezávislosť. Čo si o tom myslíte?
Kadyrov je čečenský Laval, kolaborant s okupantmi.

Prečo ste neboli od roku 1995 v Rusku?
A kto by mi dal vízum? Kolegovia Nataša Gorbanevskaja a Pavel Litvinov môžu ísť, ja nie. Prichádzali za nami rôzni novinári, aj ruskí. Natočili všeličo, rozhovory so mnou však vyčiarkli.

Dôvod?
Na ten sa pýtam aj ja. Premietali filmy o mojich kamarátoch aj na ruskej ambasáde v Paríži. Mňa však vyškrtli. Vyhovorili sa, že nahrávky so mnou boli zašumené. Raz ma ruskí novinári trápili celé dva dni. Dokonca ma zaviezli na hrob Vadika Deloneho. Povedal som im všetko, čo si myslím. A režisérka mi potom v telefóne vraví: nechcete prísť do Moskvy, stretnúť sa s priateľmi? Ja na to: robíte si posmech? Nakoniec ma nepozvali, ani z filmu nič nebolo. V Rusku ma vymazali.

Čo sa teda zmenilo na vzťahu Ruska k vám?
Je tam väčšia nenávisť.

Čo by ste povedali svojim rodákom, ak by ste mohli vystúpiť v ruskej televízii?
Povedal by som im toto: „Vyrástol som a bol som odchovaný na ruskej kultúre. Všetko to dobré a múdre, čím obohatila ľudstvo, je mi posvätné. Som jej verný, nech by som bol kdekoľvek. A ešte niečo. Napriek všetkému som optimista. Verím, že nakoniec, aj keď to bude ťažké, v Rusku zvíťazí demokracia.“

Počas nášho rozhovoru máte dobrú náladu, napriek tomu, že ste prežili hrozné veci. Kde sa to vo vás berie?
Zrejme práve preto. Koniec koncov, všetko možno zvládnuť. No raz príde posledná rozlúčka s týmto svetom. Ak človek v sebe nič nezmenil, odíde spokojne. A môže sa iba smiať.

Viktor Fajnberg sa narodil v roku 1931 v Charkove na Ukrajine. Vyštudoval filológiu na leningradskej univerzite. V zime 1968 sa zapojil do disentu. Dňa 25. augusta 1968 spoločne s ďalšími demonštroval proti okupácii Československa, nasledovalo päť rokov na psychiatrii. Odmietal liečbu, dvakrát držal s kamarátom Borisom Petrovom hladovku, podporil ich aj Andrej Sacharov. V roku 1973 ho prepustili, emigroval cez Izrael do Británie, kde založil organizáciu CAPA – Campaign against Psychiatric Abuses for Political purposes. Od roku 1978 žije vo Francúzsku. Rozhovor vyšiel v týždenníku .týždeň.

Foto Peter Župnik