je poľská poetka, esejistka a novinárka. Študovala polonistiku a filozofiu na Varšavskej univerzite, kde teraz učí na Katedre rodových štúdií. Žije vo Varšave. Jej poézia pozostáva z komplikovaných príbehov, ktoré sa pohybujú medzi snovým svetom a ostro vykreslenou historickou a sociálnou realitou. Veľké uznanie jej prinieslo dielo Utwór o matce i ojczyźnie (Dielo o matke a vlasti), príbeh matky, ktorá prežila holokaust, a dcéry, ktorú matka uväznila vo svojom utrpení, kritici knihu označili za „zmes opery, tragédie a oratória“. Okrem poézie vydáva aj literárne štúdie ako Postać z cieniem. Portrety Żydówek w polskiej literaturze od końca XIX wieku do 1939 roku (Postava s tieňom. Portréty Židoviek v poľskej literatúre od konca 19. storočia do roku 1939), v zbierku kritických Barykady. Kroniki obsesyjne lat 2000 – 2006 (Barikády. Obsedantné kroniky rokov 2000 – 2006). Publikuje eseje a komentáre v novinách a časopisoch ako Res Publica Nowa, Gazeta Wyborcza, Ex Libris, Twórczość, Kresy, Midrasz či Zadra. Píše aj filmové kritiky. „Príbeh o Poliakoch počas holokaustu, vytvorený ešte za okupácie a dodnes oficiálne platný, hovorí: 1. Len v Poľsku hrozil trest smrti za ukrývanie Židov, 2. Napriek tomu však Poliaci robili, čo mohli, 3. O čom svedčí to, že majú najviac stromov Spravodlivých v Yad Vashem. Hovorím tomu ‚kompozícia so stromčekom‘. Poľsko nebolo jedinou krajinou, kde za to hrozil trest smrti, pretože to tak bolo aj v Rusku a Srbsku, a vyhováranie sa na trest smrti tiež nič nemení, pretože trest smrti bol v podstate za všetko. Za obchodovanie s mäsom, za zabitie prasaťa, za vlastníctvo zbrane, za konšpiráciu a ešte za ďalšie veci. A trest smrti nikoho od ničoho neodradil. Ani od obchodovania s mäsom, ani od konšpirácie. ,Kompozícia so stromčekom‘ je takouto národnou báchorkou, ktorá sa odovzdáva ďalším pokoleniam – aj ja som si ju priniesla zo školy – je to múr, ktorý oddeľuje celé generácie Poliakov od konfrontácie s tým, že v skutočnosti to bolo presne naopak. Keď sa hovorilo o židovskej stránke okupácie, často padala hláška: ,jedna vec, za ktorú si Hitler zaslúži pomník, je to, že odpratal Židov‘. Alebo ,vyriešili náš problém svojimi rukami‘. Nebolo to však ich rukami. Čo sa týka židovskej otázky, Poliaci veľmi často spolupracovali s nacistami. Z pochopenia toho, že vlastné dejiny neboli vždy jednoznačne šľachetné, vyplýva, že človek pochopí, že treba niečo zmeniť, napraviť, zreformovať. Ale ak všetko bolo v poriadku, ba dokonca aj lepšie, tak to nie je treba. V tom spočíva ten nespracovaný vzťah. Vezmime si Nemecko ako kontrast. Zo spracovania témy nacizmu, z pochopenia vlastných dejín, aké skutočne boli, a nie také, aké si ich priali, vyplynulo, že Nemci povedali sebe i utečencom: ,tentoraz sme niekde inde, tentoraz sme ľuďmi, ktorí chápu ľudské utrpenie‘. No v Poľsku nás, rovnako ako predtým, nemusí trápiť utrpenie iných. ,A čo ma do toho!‘ – znie poľská odpoveď. ,Spravíme s vami to čo Hitler so Židmi‘ – to je reakcia na utečencov. (…) Ani reči o empatii, ani len náznak ľútosti sa nerysuje na obzore.“
Foto: Andrzej Gregoriew