Foto: Peter Župník

Sedemnásty november už nie je štátnym sviatkom. Máme totiž viac sviatkov, než si môžeme dovoliť, vraví vláda. Čo môže byť aj pravda. Máme veľa cirkevných sviatkov, ale na tie sa nesiaha, a ak, tak len jemne. Potom máme sviatky, ktoré nám ostali ešte zo starého režimu, napríklad 1. máj, sviatok práce, na ten sa nesiaha vôbec. Tak ostal už len sviatok demokracie, Popolušky.

Problém je v tom, že štátny sviatok, to nie je len výročie niečoho. Je to oficiálny odkaz, že štát sa hlási k tomu, o čo v Nežnej revolúcii šlo: o slobodu, pluralitu, zákonnosť, a tiež o spolupatričnosť a slušnosť, ktoré k slobode patria. Symbol toho, že sa zaväzuje ich chrániť, a to sa skončilo. Slobodu a to, čo k nej patrí, si už môžeme dávať len my sami.

V skutočnosti to bol pre Slovensko naozaj príjemný sviatok. Nebol ničím ťaživý, pretože to nie je tragické výročie. Áno, starý režim padol, a to bola príležitosť myslieť na obete a odvahu tých, čo v desaťročiach diktatúry prejavili svoju vnútornú slobodu. Ale v novembri 89 sa tu režim našťastie zrútil už bezbolestne, pravdaže, relatívne bezbolestne. To, čo si v ten deň pripomíname, bol happening slobodnej vôle, ktorým národ sám seba dokonale prekvapil. Bude sa na to v niečom ponášať aj tohtoročný sedemnásty november 2025? Prinajmenšom aspoň tým, že sa odteraz bude konať tiež už len a len zo slobodného rozhodnutia oslavujúcich.

Naša krajina je dnes rozdelená na dve polovice, ktoré sú si cudzie, a ktoré sa jedna druhej boja. Jednu polovicu tvoria ľudia, ktorí – napríklad – slávia sedemnásty november, druhú tí, ktorých taký sviatok nanajvýš ak dráždi. Ešte nikdy sme sa tak nedesili toho, čo sa stane, keď celú našu spoločnosť ovládne tá druhá polovica krajiny, ako sa toho hrozíme teraz. Či sme tým vo svete dnes výnimoční? Ani nie. Tento rok pozývame na Slovensko európskych a svetových autorov, aby v debatách s našou verejnosťou z rôznych strán preskúmali, čo tvorí slobodnú vôľu, čo nám ostáva, keď už slobodu, pluralitu, slušnosť a tak ďalej, štát nepotrebuje. Podľa niektorých neurovedcov je slobodná vôľa ošemetná vec, možno ilúzia, pretože v skutočnosti je každé naše rozhodnutie vopred dané ako výslednica faktorov, na ktoré nemáme nijaký dosah, a my sme len ich obete.

Isté je skôr niečo iné. Existuje niečo veľmi reálne, a to je presným protipólom toho, čo považujeme za slobodné rozhodnutie: strach, či, presnejšie povedané, jeho zvrchovaná moc.

Tento rok je rokom, v ktorom nám do života – pre väčšinu z nás úplne celkom neohlásene – poprvýkrát vstúpila umelá inteligencia. Ešte nedávno to boli algoritmy sociálnych sietí, šité na mieru našim mentálnym potrebám aj zlozvykom, nášmu jednotlivému aj kolektívnemu narcizmu, našim úzkostiam, nášmu pôžitku zo zatracovania iných, ktoré sme mohli viniť z chradnutia demokracií. Teraz však už môžeme mať každý aj svojho osobného džina, vždy pripraveného k službám, nápomocného, empatického a vševedúceho, pripraveného všetko s nami riešiť, kedykoľvek ho vypustíme z mobilu. Algoritmy sociálnych sietí našu slobodnú vôľu jemne uspávajú. Umelá inteligencia nepochybne dokáže zájsť ešte ďalej a my sa neodvažujeme predstavovať si, kam.

Ale: budúcnosť nie je vytesaná do kameňa, ako často zdôrazňuje Yuval Harari, vždy keď vykresľuje bezprecedentnú katastrofu, ktorá práve nad nami zavisla. Zakaždým dodáva, že dejiny nie sú vopred dané, čo znamená, že musí existovať aj priestor pre slobodnú vôľu. Takýto priestor musí existovať aj v malej krajine, ktorá má historické, geopolitické aj kultúrne predpoklady podľahnúť moci strachu a ktorej slobodnú vôľu práve uspáva autokrat. Musí totiž existovať všade.

O tom všetkom bude debatovať Stredoeurópske fórum 2025 s tými najzaujímavejšími autormi a autorkami z rôznych častí sveta, ktorých sme dokázali zohnať.

Príďte rozmýšľať, počúvať, hovoriť o slobodnej vôli, a tak osláviť zrušený sviatok.

Vstup voľný!